Kedy sa cítim byť sama...

Napríklad vtedy, keď z neďalekej Billy ťahám celé 6-balenie minerálok. Aj vtedy keď je vonku zima, fúka mi na chrbát a mne nemá kto potiahnuť to tričko nižšie na kríže. Alebo aj vtedy, keď si večer líham spať. Klasická procedúra: sprcha, nakrémovať sa, pleťová voda na tvár, ešte chodidlá, a môže sa zhasnúť. Načiahnem sa za lampou na nočnom stolíku (ktorú som si sama dotrepala z Ikey, v ktorej so mnou nebol nikto, čo by sa so mnou naťahoval o jej farbe, a tak je biela).
Nechcem byť príliš sentimentálna, byť single nie je such a big deal. Ale počas mojho posledného single života sa už vystriedali všetky ročné obdobia a už mi to akosi zachádza pod kožu. Áno, viem. Stačí zájsť s babami do kina, alebo na kávu, alebo proste len tak si dať dve deci bieleho a nadávať na mužov. Robievam to :) a skutočne to zlepšuje náladu. Takže toto naozaj prosím neberte ako výkriky do tmy, či z tmy. Viem si to správne užiť a viem sa z toho v správnom čase tešiť.

A potom idem po ulici. Oproti mne kráča pár. Majú okolo 60, pokrčenú pokožku, teplo v očiach a držia sa za ruky. Keď ma míňajú, počujem:
Ona: Ale ja som naozaj nevedela, ako sa to robí.
On: To nevadí, Anka. Na to máš mňa.

Presne tak. Na to máme jeden druhého.
Takže, keď bude ten správny čas, tak príde. Bude mi nosiť z Billy minerálky, hádať sa so mnou o farbe lampy na nočný stolík, otvárať kompóty a ja sa kvôli nemu naučím piecť bublaninu a zavárať marhule. Neznášam bublaninu. Ale piecť mu ju budem. Veď viete...

Vzťahová níž

Vzťahy.
Moje. Vaše. Naše. Ich.
Bolia. Tešia. Ničia. Posilňujú. Oslabujú. Vznikajú a zanikajú. Sú.
Tvoria slzy. Tvoria vrásky. Tvoria dušu.
Prišiel. Vstúpil. Ostal. Rozosmial. Rozplakal. A odišiel.

Mám rada ten pocit. Pocit, že všetko je tak, ako má byť. A potom, keď nie je, som celá nesvoja a strácam sa.
Sú veci, ktoré taký jeden blog neunesie. A sú veci, ktoré také jedno telo neunesie. O duši nehovoriac.
A čo vzťah k samému sebe? Kdesi som sa dopočula o takej jednej nedávnej samovražde. Bol to muž. Nenechal žiadny list na rozlúčku. Nič, kde by sa posťažoval na krízu, na nešťastnú lásku, nešťastný svet. Alebo kde by aspoň všetkých poslal do zadku.
Úpadok. Morálky, lásky, vzťahov. My na facebooku vieme, že on a ona sú vo vzťahu. A on sa jej večer čo večer musí pýtať, či ho naozaj miluje.
Komunikujte!
Milujte sa a množte sa. 

Sorry seems to be...

Niekedy veci bolia. Niekedy mrzia. A niekedy nie.
Základnou funkciou komunikácie je zabezpečiť, aby sa správa dostala od odosielateľa k prijímateľovi. No na svete zrejme niet zložitejšej záležitosti, než je medziľudská komunikácia. Ako sa vyhnúť nesprávnym záverom? Poznáte to...niekedy v rýchlosti poviete niečo, čo ľutujete už v momente ako sa tá správa dostane do prijímateľovho ucha (alebo oka, pokiaľ sa s prijímateľom rozprávate na facebooku). Prečo ale potom také veci robíme? Pre človeka je vskutku jednoduché ublížiť.
Je o mne všeobecne známe, že som urozprávaná. Komunikujem veľa a rada. Niekedy priveľa a niekedy prirada. Samozrejme, že aj mne sa stáva komunikačné faux-pas, ale niekedy vás to mrzí viac než inokedy. Naozaj teraz nechcem upadnúť do sentimentu, ani vás znechucovať svojím kajaním sa voči zle odoslanej komunikačnej správe. No stáva sa nám to. Mali by sme byť na to pripravení a mali by sme vedieť, ako postupovať ďalej. Hovorí sa, že dobrou prevenciou je napočítať do 10, keď sa chystáte povedať druhej strane niečo nepríjemné. Ešte som to nikdy neskúšala, a úprimne, nemyslím si, že to funguje. Väčšina emócií totiž za ten čas nestihne vyprchať, a teda to vyslovite tak či tak. Hoďme teda prevenciu za hlavu a pozrime sa na situáciu s vedomím, že už vznikla.
Najjednoduchší spôsob, ako sa ospravedlniť, je skrátka vysloviť to... prepáč. To je ono. V mnohých situáciách to ide naozaj naozaj ťažko. No nie je najväčším umením človeka práve prekonať sám seba aj napriek tomu, že sa pri tom necítime až tak komfortne? Ako hovoril Frajer Luke: Nemať na to a ísť do toho, to je tá frajerina. Ja sa to ešte len učím, no viem, že som na dobrej ceste. Veď som ešte mladá, tvarovateľná, však? :)
Ostáva mi len dúfať, že táto komunikačná správa neostane bez adresáta, že si ju nájdu jeho/jej oči/uši/iné zmysly, a že ten môj adresát je zdatný v čítaní medzi riadkami. Písanou formou to ide...akosi ľahšie. Veď vieš...

O tom, prečo milujem 4.E

Tradícia. Deň pred Štedrým dňom sa ide na punč. Ten, kto je v BB príde, ten, kto nie je, si zariadi, aby bol, alebo napíše ospravedlňujúcu správu.
Milujem ich. Všetkých do jedného. Preto, lebo chápu heslá. Vedia, prečo je "stolička" slávna, vedia prečo je Kompót Kompótom, a smejú sa na mojich vtipoch, čiže sú fajn :) Milujem ich aj preto, že vždy, keď poviem, že som momentálne single, nájde sa aspoň jeden človek, čo vykríkne "neverím!". A vždy sa nájde niekto, čo vás odvezie domov :) a vždy je tam aspoň jeden človek (väčšinou Dávid), čo striehne na to, koľko toho za večer vypijete. A len Mišo vám na rozlúčku povie "a dávaj na seba pozor, veď vieš, že nemôžem byť všade". Milujem ich aj preto, že sa vedia povzniesť nad vaše znepokojujúce úchylky, ako napríklad nosenie čistých náhradných ponožiek v kabelke :) Viem, to je zrejme na psychológa. Ale keď ja vážne nemám rada mokro v topánkach, keď mi do nich natečie! Milujem to, že bratia prídu, aj keď v BB už viac než 5 rokov nebývajú (a teda tu nemajú kde prespať). Milujem fakt, že počas toho jedného večera v roku sa smejem tak veľa a tak nahlas, že sa otáčajú ľudia od vedľajších stolov. A nie som v tom sama! Smejeme sa všetci. Saška fotí, ja robím opičky (lebo tak to majú radi :)), a dozviete sa kto kde s kým a za aký dlhý čas. Je to jeden večer v roku, no je to taký update, bez ktorého by sme nemohli byť. Chalani nadávajú na pivo pod ryskou, baby klebetia. Tradičný model. Roky fungujúci, a preto ho netreba meniť. A o rok prídeme zas. Aj napriek pivu pod ryskou. Lebo chceme byť spolu. Chceme byť spolu. Preto milujem 4.E.

Ako na nový rok...

Predsavzatia. Boli, sú a budú. Načo, to nikto nevie. Pre mňa osobne znamenajú len istú depresiu v decembri nového roka, lebo som ZASE neschudla, ešte STÁLE neviem variť a VONKONCOM nehovorím plynule po taliansky. Niekedy u mňa vyzerajú naozaj koordinovane. Napísané na osobitnom liste papiera (ktorý už vo februári neviem nikde nájsť). A tak si hovorím, či nie je tento rok čas skúsiť to trochu inak. 

Predsavzatia si treba dávať opatrne. To je to, čo som sa v priebehu rokov naučila. Takže začnem napríklad tým, že KONEČNE začnem všade chodiť načas. Celkom obľúbené medzi ľuďmi je aj „nebudem si veci nechávať na poslednú chvíľu“. Tohto jedného predsavzatia som sa vzdala niekedy počas vysokej, keď som si nahnevane uvedomila, že nie, na tie skúšky sa nedokážem učiť priebežne počas semestra. A naozaj si nemyslím, že nejaký študent tohto sveta toto predsavzatie niekedy dodržal. Dávať si predsavzatie, že budem k ľuďom vľúdnejšia, to si ja snáď nemusím. Kto ma pozná, ten vie :) Som typ človeka, čo popraje pekný deň predavačkám v obchode a aj namosúreným šoférom autobusu. Nie vždy dostanem úsmev za úsmev, ale iná zrejme nebudem. Budem sa smiať. Veľa. A plakať málo. Upracem si vo všetkých bytoch, v ktorých trávim čas a tiež vo všetkých vzťahoch, v ktorých trávim čas. Budem menej kričať na mamu. Ak vôbec. Viete, ako to chodí. Niekedy vás nahnevá. Tým, že potrebuje upratovať skriňu s vašimi topánkami práve vtedy, keď vy dospávate opicu. Alebo tým, že keď jej poviete, že ten kolega Michal celkom ujde, pri najbližšom stretnutí s jej najlepšou kamarátkou čelíte otázkam, kedy bude svadba s Michalom. Ale mama je mama. Na mamy sa nekričí. Vraj. Upracem si aj v iných vzťahoch. Naučím sa byť rada sama so sebou. Aspoň sa o to pokúsim. Keď budem piť víno, tak kvalitné. Začnem sa zdravšie stravovať (to viete, plastové taniere v Poluse). A určite pôjdem voliť! Dám šancu kultúre. Divadlo raz za čas. A filmový klub. A budem si spievať! A nebudem zanedbávať preventívky. Viem, viem... K zubárovi netreba ísť v posledný decembrový týždeň, kvôli tomu, aby ste to stihli pred koncom roka. Alebo tiež nielen vtedy, keď vám dôjde ibalgin. A gynekológa tiež nemám len tak pre nič za nič. A fotky si dám vyvolať! Nebudem ich skladovať len po hard diskoch ale založím ich do albumov. A pridám k nim malé papieriky s popisom daného zachyteného momentu! Lebo tak je to krajšie. 

Treba si vyvetrať, priatelia. Nielen pred spaním. To, čo odkladáte už tak príšerne dlho, treba spraviť rýchlo. Veď viete, je to ako strhnúť leukoplast. Vezmite sa, rozveďte sa, robte to, k čomu sa už dlho schyľuje, no vždy ste zbabelo zdrhli. Vyznajte mu lásku (konečne) alebo mu pobaľte kufre (konečne). Tak nejak cítim, že tento rok bude voňať levanduľovo a bude v ňom veľa smiechu. Viem to. Pretože každý jeden rok je presne taký, aký si ho vytvoríme. Takže odvahu, priatelia. Taký, ako tento, nebude žiadny iný.

Hou hou hou

Vianoce sú tu. Milujem Vianoce. Áno, aj v tomto veku. Áno, aj napriek tomu, že sa to v posledných rokoch podľa väčšiny občanov zmenilo na komerciu. No a čo. Všade samé zvončeky, všade samé svetielka. Ja naozaj nechápem, prečo to ľuďom tak strašne vadí. Cítim vo vzduchu príjemnú atmosféru a vôbec mi to nekazia vianočné reklamy blikajúce už od Dušičiek. Veď, čo je zlé na tom, že sa určitú časť roka môžete cítiť inak, než dajme tomu v apríli. Možno je to naozaj všetko len o snahe vytriasť z oslíka zvaného Vianoce čo najviac peniažkov, no musíte uznať, že vôňa škorice a vanilky, do ktorej je celý ten marketing zabalený, je naozaj zázračná. Viem, že zvlášť ženy (a zvlášť mamy) vo Vianociach vidia strašiaka, ktorý zvyčajne znamená upotené košele, nedostatok času na zabalenie darčekov do trblietavých papierov a strach z pripáleného kapra. Keď budem mamou a budem viac osobou, čo Vianoce pripravuje, než osobou, pre ktorú niekto Vianoce pripravuje, budem sa na vec asi pozerať inak. Tak menej vanilkovo.
Keď som bola malá, predvianočné obdobie sa nikdy nezaobišlo bez prehľadania celého bytu kvôli darčekom. Robila by som to dodnes, keby ich moja mama nezačala rafinovane skrývať všade inde, len nie v našom byte. Vždy som kašľala na nedostatok prekvapení počas dňa D (povedalo dievča, ktoré si pri čítaní Agathy Christie najskôr nalistuje posledné strany a pozrie sa, kto je vrah). Prekvapenie som predsa prežila. Čo na tom, že o pár dní (rozumej týždňov) skôr.
Tento rok ma čaká skúška. Tradicionalistka, ako som ja, bude prinútená po 24 rokoch stráviť štedrý večer inde, ako v byte, kde vyrástla. Budeme u sestry. Aby sa diplomaticky mohla zísť celá rodina (kto vie, ten vie). Cítim sa zvláštne, bude to zmena, no zvládnem to (vážne, Peti!). Lebo, budú tam všetci, čo tam majú byť. A to je vám, milí priatelia, omnoho viac, než vyzdobené výklady. A o tom to celé je. Som presiaknutá vianočným duchom a nehanbím sa za to! Šťastné a veselé :)

O mojom čase

Nestíham čítať. Knihy sú u mňa základnou jednotkou času. To, že trpím jeho akútnym nedostatkom som pochopila v momente, keď som sa vrátila k rozčítanej knihe a nemala som poňatia, čo sa udialo na posledných stranách. Ono, aby ste boli v obraze, toho Kunderu čítam už druhý mesiac. Pred ním to bol Nabokov, ktorý mi trval zhruba 3.

Asi pred mesiacom som ochorela. Angína. Práceneschopnosť. V čakárni u mojej lekárky som s dejom Kunderovej knižky pokročila najviac. A potom aj doma v posteli. Keď som medzi jednotlivými dávkami liekov vládala byť pri zmysloch. No už som pár týždňov späť v práci a čas sa zase vytráca.

Pracujem v korporácii „nine to five“ a tento blog píšem na kolenách v medzimestskom autobuse. Je pol ôsmej večer, za oknami tma a tento autobus je starý (rozumej žiadne svetlo nad sedadlami), a teda nemôžem čítať môjho Kunderu. A tak píšem. A premýšľam. Premýšľam nad tým, či som odteraz už navždy odsúdená na čítanie všetkých mojich Kunderov v čakárňach u lekárov a na písanie môjho blogu na kolenách v medzimestských autobusoch. Obed inak, než z plastového taniera, si už ani neviem predstaviť. Domov sa vraciam za zvučky televíznych novín a prestáva sa mi chcieť (rozumej prestávam vládať) chodiť večer von. Každý čerstvo zamestnaný človek zistí, že študentstvu odzvonilo v momente, ako vysloví vetu „Nie, dnes nejdem, musím sa vyspať.“ Spánok-nespánok, na intráku sa tieto veci neriešia.

Takže toto je ono? Život dospeláka? Ráno do práce, večer z práce. Obed v Poluse z plastového taniera s plastovým príborom. Kundera v čakárni a odmietanie dvoch deci červeného v stredu večer, lebo je streda? Stojí nám to za to, priatelia? Zase raz skončím pri tom, že účty platiť treba. No, treba. Ale chcieť žiť kvalitne, na tom nič nie je. Sľubujem (sama sebe i vám), že najbližšiu stredu tie dve deci červeného neodmietnem. A Kunderu dočítam tento týždeň! (To sľubujem viac sebe, než vám)