Kedy sa cítim byť sama...

Napríklad vtedy, keď z neďalekej Billy ťahám celé 6-balenie minerálok. Aj vtedy keď je vonku zima, fúka mi na chrbát a mne nemá kto potiahnuť to tričko nižšie na kríže. Alebo aj vtedy, keď si večer líham spať. Klasická procedúra: sprcha, nakrémovať sa, pleťová voda na tvár, ešte chodidlá, a môže sa zhasnúť. Načiahnem sa za lampou na nočnom stolíku (ktorú som si sama dotrepala z Ikey, v ktorej so mnou nebol nikto, čo by sa so mnou naťahoval o jej farbe, a tak je biela).
Nechcem byť príliš sentimentálna, byť single nie je such a big deal. Ale počas mojho posledného single života sa už vystriedali všetky ročné obdobia a už mi to akosi zachádza pod kožu. Áno, viem. Stačí zájsť s babami do kina, alebo na kávu, alebo proste len tak si dať dve deci bieleho a nadávať na mužov. Robievam to :) a skutočne to zlepšuje náladu. Takže toto naozaj prosím neberte ako výkriky do tmy, či z tmy. Viem si to správne užiť a viem sa z toho v správnom čase tešiť.

A potom idem po ulici. Oproti mne kráča pár. Majú okolo 60, pokrčenú pokožku, teplo v očiach a držia sa za ruky. Keď ma míňajú, počujem:
Ona: Ale ja som naozaj nevedela, ako sa to robí.
On: To nevadí, Anka. Na to máš mňa.

Presne tak. Na to máme jeden druhého.
Takže, keď bude ten správny čas, tak príde. Bude mi nosiť z Billy minerálky, hádať sa so mnou o farbe lampy na nočný stolík, otvárať kompóty a ja sa kvôli nemu naučím piecť bublaninu a zavárať marhule. Neznášam bublaninu. Ale piecť mu ju budem. Veď viete...

Vzťahová níž

Vzťahy.
Moje. Vaše. Naše. Ich.
Bolia. Tešia. Ničia. Posilňujú. Oslabujú. Vznikajú a zanikajú. Sú.
Tvoria slzy. Tvoria vrásky. Tvoria dušu.
Prišiel. Vstúpil. Ostal. Rozosmial. Rozplakal. A odišiel.

Mám rada ten pocit. Pocit, že všetko je tak, ako má byť. A potom, keď nie je, som celá nesvoja a strácam sa.
Sú veci, ktoré taký jeden blog neunesie. A sú veci, ktoré také jedno telo neunesie. O duši nehovoriac.
A čo vzťah k samému sebe? Kdesi som sa dopočula o takej jednej nedávnej samovražde. Bol to muž. Nenechal žiadny list na rozlúčku. Nič, kde by sa posťažoval na krízu, na nešťastnú lásku, nešťastný svet. Alebo kde by aspoň všetkých poslal do zadku.
Úpadok. Morálky, lásky, vzťahov. My na facebooku vieme, že on a ona sú vo vzťahu. A on sa jej večer čo večer musí pýtať, či ho naozaj miluje.
Komunikujte!
Milujte sa a množte sa. 

Sorry seems to be...

Niekedy veci bolia. Niekedy mrzia. A niekedy nie.
Základnou funkciou komunikácie je zabezpečiť, aby sa správa dostala od odosielateľa k prijímateľovi. No na svete zrejme niet zložitejšej záležitosti, než je medziľudská komunikácia. Ako sa vyhnúť nesprávnym záverom? Poznáte to...niekedy v rýchlosti poviete niečo, čo ľutujete už v momente ako sa tá správa dostane do prijímateľovho ucha (alebo oka, pokiaľ sa s prijímateľom rozprávate na facebooku). Prečo ale potom také veci robíme? Pre človeka je vskutku jednoduché ublížiť.
Je o mne všeobecne známe, že som urozprávaná. Komunikujem veľa a rada. Niekedy priveľa a niekedy prirada. Samozrejme, že aj mne sa stáva komunikačné faux-pas, ale niekedy vás to mrzí viac než inokedy. Naozaj teraz nechcem upadnúť do sentimentu, ani vás znechucovať svojím kajaním sa voči zle odoslanej komunikačnej správe. No stáva sa nám to. Mali by sme byť na to pripravení a mali by sme vedieť, ako postupovať ďalej. Hovorí sa, že dobrou prevenciou je napočítať do 10, keď sa chystáte povedať druhej strane niečo nepríjemné. Ešte som to nikdy neskúšala, a úprimne, nemyslím si, že to funguje. Väčšina emócií totiž za ten čas nestihne vyprchať, a teda to vyslovite tak či tak. Hoďme teda prevenciu za hlavu a pozrime sa na situáciu s vedomím, že už vznikla.
Najjednoduchší spôsob, ako sa ospravedlniť, je skrátka vysloviť to... prepáč. To je ono. V mnohých situáciách to ide naozaj naozaj ťažko. No nie je najväčším umením človeka práve prekonať sám seba aj napriek tomu, že sa pri tom necítime až tak komfortne? Ako hovoril Frajer Luke: Nemať na to a ísť do toho, to je tá frajerina. Ja sa to ešte len učím, no viem, že som na dobrej ceste. Veď som ešte mladá, tvarovateľná, však? :)
Ostáva mi len dúfať, že táto komunikačná správa neostane bez adresáta, že si ju nájdu jeho/jej oči/uši/iné zmysly, a že ten môj adresát je zdatný v čítaní medzi riadkami. Písanou formou to ide...akosi ľahšie. Veď vieš...