Niekedy veci bolia. Niekedy mrzia. A niekedy nie.
Základnou funkciou komunikácie je zabezpečiť, aby sa správa dostala od odosielateľa k prijímateľovi. No na svete zrejme niet zložitejšej záležitosti, než je medziľudská komunikácia. Ako sa vyhnúť nesprávnym záverom? Poznáte to...niekedy v rýchlosti poviete niečo, čo ľutujete už v momente ako sa tá správa dostane do prijímateľovho ucha (alebo oka, pokiaľ sa s prijímateľom rozprávate na facebooku). Prečo ale potom také veci robíme? Pre človeka je vskutku jednoduché ublížiť.
Je o mne všeobecne známe, že som urozprávaná. Komunikujem veľa a rada. Niekedy priveľa a niekedy prirada. Samozrejme, že aj mne sa stáva komunikačné faux-pas, ale niekedy vás to mrzí viac než inokedy. Naozaj teraz nechcem upadnúť do sentimentu, ani vás znechucovať svojím kajaním sa voči zle odoslanej komunikačnej správe. No stáva sa nám to. Mali by sme byť na to pripravení a mali by sme vedieť, ako postupovať ďalej. Hovorí sa, že dobrou prevenciou je napočítať do 10, keď sa chystáte povedať druhej strane niečo nepríjemné. Ešte som to nikdy neskúšala, a úprimne, nemyslím si, že to funguje. Väčšina emócií totiž za ten čas nestihne vyprchať, a teda to vyslovite tak či tak. Hoďme teda prevenciu za hlavu a pozrime sa na situáciu s vedomím, že už vznikla.
Najjednoduchší spôsob, ako sa ospravedlniť, je skrátka vysloviť to... prepáč. To je ono. V mnohých situáciách to ide naozaj naozaj ťažko. No nie je najväčším umením človeka práve prekonať sám seba aj napriek tomu, že sa pri tom necítime až tak komfortne? Ako hovoril Frajer Luke: Nemať na to a ísť do toho, to je tá frajerina. Ja sa to ešte len učím, no viem, že som na dobrej ceste. Veď som ešte mladá, tvarovateľná, však? :)
Ostáva mi len dúfať, že táto komunikačná správa neostane bez adresáta, že si ju nájdu jeho/jej oči/uši/iné zmysly, a že ten môj adresát je zdatný v čítaní medzi riadkami. Písanou formou to ide...akosi ľahšie. Veď vieš...
Základnou funkciou komunikácie je zabezpečiť, aby sa správa dostala od odosielateľa k prijímateľovi. No na svete zrejme niet zložitejšej záležitosti, než je medziľudská komunikácia. Ako sa vyhnúť nesprávnym záverom? Poznáte to...niekedy v rýchlosti poviete niečo, čo ľutujete už v momente ako sa tá správa dostane do prijímateľovho ucha (alebo oka, pokiaľ sa s prijímateľom rozprávate na facebooku). Prečo ale potom také veci robíme? Pre človeka je vskutku jednoduché ublížiť.
Je o mne všeobecne známe, že som urozprávaná. Komunikujem veľa a rada. Niekedy priveľa a niekedy prirada. Samozrejme, že aj mne sa stáva komunikačné faux-pas, ale niekedy vás to mrzí viac než inokedy. Naozaj teraz nechcem upadnúť do sentimentu, ani vás znechucovať svojím kajaním sa voči zle odoslanej komunikačnej správe. No stáva sa nám to. Mali by sme byť na to pripravení a mali by sme vedieť, ako postupovať ďalej. Hovorí sa, že dobrou prevenciou je napočítať do 10, keď sa chystáte povedať druhej strane niečo nepríjemné. Ešte som to nikdy neskúšala, a úprimne, nemyslím si, že to funguje. Väčšina emócií totiž za ten čas nestihne vyprchať, a teda to vyslovite tak či tak. Hoďme teda prevenciu za hlavu a pozrime sa na situáciu s vedomím, že už vznikla.
Najjednoduchší spôsob, ako sa ospravedlniť, je skrátka vysloviť to... prepáč. To je ono. V mnohých situáciách to ide naozaj naozaj ťažko. No nie je najväčším umením človeka práve prekonať sám seba aj napriek tomu, že sa pri tom necítime až tak komfortne? Ako hovoril Frajer Luke: Nemať na to a ísť do toho, to je tá frajerina. Ja sa to ešte len učím, no viem, že som na dobrej ceste. Veď som ešte mladá, tvarovateľná, však? :)
Ostáva mi len dúfať, že táto komunikačná správa neostane bez adresáta, že si ju nájdu jeho/jej oči/uši/iné zmysly, a že ten môj adresát je zdatný v čítaní medzi riadkami. Písanou formou to ide...akosi ľahšie. Veď vieš...
