Hou hou hou

Vianoce sú tu. Milujem Vianoce. Áno, aj v tomto veku. Áno, aj napriek tomu, že sa to v posledných rokoch podľa väčšiny občanov zmenilo na komerciu. No a čo. Všade samé zvončeky, všade samé svetielka. Ja naozaj nechápem, prečo to ľuďom tak strašne vadí. Cítim vo vzduchu príjemnú atmosféru a vôbec mi to nekazia vianočné reklamy blikajúce už od Dušičiek. Veď, čo je zlé na tom, že sa určitú časť roka môžete cítiť inak, než dajme tomu v apríli. Možno je to naozaj všetko len o snahe vytriasť z oslíka zvaného Vianoce čo najviac peniažkov, no musíte uznať, že vôňa škorice a vanilky, do ktorej je celý ten marketing zabalený, je naozaj zázračná. Viem, že zvlášť ženy (a zvlášť mamy) vo Vianociach vidia strašiaka, ktorý zvyčajne znamená upotené košele, nedostatok času na zabalenie darčekov do trblietavých papierov a strach z pripáleného kapra. Keď budem mamou a budem viac osobou, čo Vianoce pripravuje, než osobou, pre ktorú niekto Vianoce pripravuje, budem sa na vec asi pozerať inak. Tak menej vanilkovo.
Keď som bola malá, predvianočné obdobie sa nikdy nezaobišlo bez prehľadania celého bytu kvôli darčekom. Robila by som to dodnes, keby ich moja mama nezačala rafinovane skrývať všade inde, len nie v našom byte. Vždy som kašľala na nedostatok prekvapení počas dňa D (povedalo dievča, ktoré si pri čítaní Agathy Christie najskôr nalistuje posledné strany a pozrie sa, kto je vrah). Prekvapenie som predsa prežila. Čo na tom, že o pár dní (rozumej týždňov) skôr.
Tento rok ma čaká skúška. Tradicionalistka, ako som ja, bude prinútená po 24 rokoch stráviť štedrý večer inde, ako v byte, kde vyrástla. Budeme u sestry. Aby sa diplomaticky mohla zísť celá rodina (kto vie, ten vie). Cítim sa zvláštne, bude to zmena, no zvládnem to (vážne, Peti!). Lebo, budú tam všetci, čo tam majú byť. A to je vám, milí priatelia, omnoho viac, než vyzdobené výklady. A o tom to celé je. Som presiaknutá vianočným duchom a nehanbím sa za to! Šťastné a veselé :)