O mojom čase

Nestíham čítať. Knihy sú u mňa základnou jednotkou času. To, že trpím jeho akútnym nedostatkom som pochopila v momente, keď som sa vrátila k rozčítanej knihe a nemala som poňatia, čo sa udialo na posledných stranách. Ono, aby ste boli v obraze, toho Kunderu čítam už druhý mesiac. Pred ním to bol Nabokov, ktorý mi trval zhruba 3.

Asi pred mesiacom som ochorela. Angína. Práceneschopnosť. V čakárni u mojej lekárky som s dejom Kunderovej knižky pokročila najviac. A potom aj doma v posteli. Keď som medzi jednotlivými dávkami liekov vládala byť pri zmysloch. No už som pár týždňov späť v práci a čas sa zase vytráca.

Pracujem v korporácii „nine to five“ a tento blog píšem na kolenách v medzimestskom autobuse. Je pol ôsmej večer, za oknami tma a tento autobus je starý (rozumej žiadne svetlo nad sedadlami), a teda nemôžem čítať môjho Kunderu. A tak píšem. A premýšľam. Premýšľam nad tým, či som odteraz už navždy odsúdená na čítanie všetkých mojich Kunderov v čakárňach u lekárov a na písanie môjho blogu na kolenách v medzimestských autobusoch. Obed inak, než z plastového taniera, si už ani neviem predstaviť. Domov sa vraciam za zvučky televíznych novín a prestáva sa mi chcieť (rozumej prestávam vládať) chodiť večer von. Každý čerstvo zamestnaný človek zistí, že študentstvu odzvonilo v momente, ako vysloví vetu „Nie, dnes nejdem, musím sa vyspať.“ Spánok-nespánok, na intráku sa tieto veci neriešia.

Takže toto je ono? Život dospeláka? Ráno do práce, večer z práce. Obed v Poluse z plastového taniera s plastovým príborom. Kundera v čakárni a odmietanie dvoch deci červeného v stredu večer, lebo je streda? Stojí nám to za to, priatelia? Zase raz skončím pri tom, že účty platiť treba. No, treba. Ale chcieť žiť kvalitne, na tom nič nie je. Sľubujem (sama sebe i vám), že najbližšiu stredu tie dve deci červeného neodmietnem. A Kunderu dočítam tento týždeň! (To sľubujem viac sebe, než vám)

Pitie vína a kázanie vody

Niekedy sa mi moralizovať nechce :) Teda, nieže by som drvivú väčšinu času moralizovala, ale stáva sa mi to... Je zvláštne, že človek takmer vždy vie, čo by mal ten, či onen človek urobiť, no takmer nikdy nevie poradiť sám sebe. Ktovie, čím to je. Možno tým, že vždy sa nám ľahšie riešia problémy iných, než naše vlastné. Byť odosobnený často veci prospieva.
A preto je pre mňa ľahké povedať Zuzke, že s tým Jožom by sa mala vážne rozísť, lebo veď, ten vzťah nikam nevedie a zbytočne sa pri ňom trápi. Je pre mňa ľahké povedať Kubovi, že keď ho tá práca až tak veľmi neberie, mal by sa poobzerať po inej, takej, do ktorej bude chodiť s chuťou, a keď si bude večer líhať spať, bude sa tešiť na každé nové ráno. A je pre mňa ľahké povedať Mirke, že sa musí naučiť ľuďom hovoriť "nie", aby sa nezaplietala do vecí, v ktorých sa až tak pohodlne necíti.
Niekedy rady rozdávam aj bez toho, aby ma o ne niekto žiadal. (Napokon, kto to nerobí, nech hodí kameňom!) A niekedy si zase uvedomujem, že pomáhať ľuďom okolo seba takýmto spôsobom je možno aj dobré, pretože možno ja mám skúsenosť, ktorú oni nemajú, a tým, že sa o tú skúsenosť podelím, im vlastne môžem fatálne pomôcť. Možno to tak naozaj funguje. A možno nie.
Viete ale, ako to chodí. Keď máte nejaký problém, môže vám radiť aj celý zástup dobrých priateľov/psychológov/farárov/mám.... sami najlepšie viete, čo treba urobiť. Kdesi som počula krásnu myšlienku: "Hodiť si mincou je ten najlepší možný spôsob, ako uskutočniť rozhodnutie. Je to tak nie preto, že by vám výsledok pomohol rozhodnúť sa, ale preto, že za ten krátky čas, čo je minca ešte vo vzduchu, zrazu viete, v čo dúfate". Svätá pravda! A tak Zuzka ostáva s Jožom, lebo ona sama najlepšie vie, čo je na ňom to super, Kubo naďalej ostáva v práci, v ktorej sa nudí, ale účty platiť treba (veď viete), a Mirka naďalej ľuďom nehovorí "nie", lebo je skrátka taká a neodmietať je jej naturel.
A, len tak mimochodom... môžete trikrát hádať, či som ukončila vzťah, pri ktorom mi každý okolo mňa hovoril, že nikam nevedie. Môžete hádať aj to, či som odišla z práce, ktorá ani zďaleka nepripomína ten môj "dream job", ktorého podobu som mala v mysli jasne vykryštalizovanú už počas strednej školy. A môžete hádať aj to, či som povedala "nie" tej pani, ktorá mi včera ráno volala kvôli akémusi prieskumu verejnej mienky...

Kríže a kríže

Kde začať? Zvyčajne spravím jediné dotknutie prstom na klávesnici a slová sa začnú hrnúť samé od seba. Mám potrebu hovoriť, no jazyk (rozumej prsty, pozn. autorky) akosi vypovedá poslušnosť.
Rada by som vám povedala o tom, aký vie byť svet zlý, keď čakáte šťastie a namiesto neho príde smola. Mám za sebou týždeň plný emotívnych stretnutí, o ktorých by som vám chcela naozaj povedať všetko, čo mi príde na um, no hlavní hrdinovia mojich myšlienok by sa zrejme v mojom blogu nájsť nechceli. A možno áno. Ktovie. Rada by som vám povedala o tom, že netreba strácať nádej, keď máte pocit, že všetko padá na vašu hlavu a vy to nijako neviete zastaviť, no na čo by som to robila? Každý si nesie svoj vlastný kríž a ani skvelá kamoška (rozumej JA, pozn. autorky), ktorej môžete po druhom litri vína povedať skutočne všetko, nezníži váhu toho kríža. On tam ostane, naďalej bude tlačiť na celé vaše telo a celú vašu dušu, a vám sa budú naďalej podlamovať nohy. Ale môžem byť pri tom. Ak chcete. Môžem vás držať za ruku a keď treba prinesiem ďalšie dva litre vína na otupenie zmyslov. Rada by som vám povedala, že naozaj nie je také strašné byť "iný" než všetci tam vonku, a že hodnotu človeku nedávajú akési demografické parametre, ale to, či ste slušní k predavačke v hypermarkete, či vrátite nájdený mobil majiteľovi, či nelámete cudzie nosy, kosti, a sny, a či sa každé ráno môžete s čistým svedomím pozrieť do zrkadla. Rada by som vám povedala, že na svete je množstvo horších problémov než blížiaci sa, či prebiehajúci, či ukončený proces rozchodu s človekom, ktorý tvorí váš svet. Môžem tie slová hovoriť zas a znova, a aj tak to vám, drahí priatelia, v ničom nepomôže, pretože najťažší kríž sveta je presne ten, ktorý nesiete na chrbte práve vy. Tak už to chodí. Dnes sa ma ktosi opýtal, či mi niekedy niekto v živote ublížil tak, že som nemohla poriadne dýchať, a že som nechcela nič iné, len mu to vrátiť späť, no nemala som na to možnosti, prostriedky, čas, peniaze a ani energiu. Nie, takto mi ešte nikdy nikto neublížil (klop, klop, ach, áno, poverčivá!). Ľudia si ubližujú stále dookola a nikdy si ubližovať neprestanú. Jeden ublíži a druhému do rána vyrastie na chrbte kríž. A tomu s tým krížom neostane nič iné, len prísť za kamarátom, ktorý už chladí dva litre vína, aby sa pokúsil hodiť mu na plecia kúsok zo svojho kríža. Rada by som vám povedala, že všetko dobre dopadne, že ani tie kríže už nie sú  také, aké bývali, že všetko sa kazí a koroduje, a jedného dňa sa ten kríž premení na prach. Môžem to povedať stokrát, ak chcete. No aj tak to budete vy jediní, čo ten svoj problém vyriešite. A že to naozaj zvládnete, to mi môžete veriť. Veď napokon, vždy ste zvládli! A keď bude najhoršie, príďte. Víno už chladím...

Nezmyslené myšlienkovanie...

Ani neviem, kde to celé začalo...Len dýchate a dúfate a čakáte a túžite....a strácate a nachádzate a znovu strácate... Denne prechádzate po ulici plnej nepochopených a nepochopiteľných ľudí, niekedy im pozriete do očí, kým oni len nedbalo prejdú okolo vás. A potom po nociach premýšľate a publikujete :)
Čo to vlastne všetci ľudia tohto sveta tak úmorne hľadáme? Všimli ste si niekedy, že každý stále niečo chce..? Nikto nie je spokojný s tým, čo má. Slobodná žena sa chce vydať a v nedeľu vyklepávať rezne a servírovať na stôl za misu slepačej, ženatý chlap chce byť neženatý a bohémsky a každú noc stráviť v inej posteli, osamelí chcú byť v spoločnosti, a ľudia obklopení ľuďmi chcú byť sami. Ten, čo je doma, chce cestovať a človek vzdialený od domova tisícky kilometrov túži po rodnej hrude. Stále sa niekam ženieme a nemáme čas povedať ľuďom, ktorých milujeme, že ich milujeme. Aj ja som si musela založiť blog, aby som vám mohla povedať, čo cítim :) a ja som pritom extrovert!! :)))
Do Bratislavy som išla preto, lebo viem, že keby som ostala v mojej rodnej Bystrici, celý čas by som mala pocit, že mi niečo ušlo. Mala by som pocit, že svet je tam vonku, a ja úplne bezostyšne stagnujem a všetky šance mi unikajú pomedzi prsty. Dnes som v Bratislave a každý víkend trávim v Bystrici... (Toto je prvý raz, čo to otvorene priznávam. Ono väčšinou, keď sa ma niekto opýta na frekvenciu mojich víkendov v rodnom meste, odpovedám neurčito niečím v zmysle "nooo, chodím domov celkom často"...)
A tak stále premýšľam nad otázkou "čo by bolo keby" a namiesto nachádzania odpovedí na moje otázky len naďalej konám v rozpore so svojimi túžbami. Dokedy to takto pôjde ďalej, nevedno. Zrejme príde nová túžba, ktorú naplním, a následne sa budem chcieť vrátiť do stavu, v akom som bola pred tým naplnením (lebo som "človek, čo nikdy nie je spokojný"). No my nemôžeme vedieť, aké bude mať naše rozhodnutie následky. Nemôžeme si najprv prehrať záver filmu a až potom sa rozhodnúť, v akej scéne sa ocitneme. Strieľame naslepo a vždy tajne dúfame, že práve toto rozhodnutie je to najlepšie možné, a nič správnejšie sme nemohli urobiť. Potom premýšľame nad tým, že čo ak mohli, a tak to ide stále dookola, až kým sa úplne nezbláznime. Ale tak už to chodí... máločo prebieha predvídateľne. 

Reflexia naostro...

Mal super oči a dokonale tancoval. Vedel to. V jeho pohyboch bolo niečo tak nechutne sexi, že hoci len keď nevinne kýval hlavou do rytmu, tak som mu odpustila každú jednu cigaretu, kvôli ktorej sme kedy viedli akúkoľvek hádku. A že sme sa hádali často. Kvôli všetkému. Od jeho pocitu, že ja som chladná (áno, ja!!), až po hádky o peniazoch, meškanie na rande a zlomené sny. To, či sa k sebe hodíme, sme riešili neustále. Vedeli sme, že nie, no aj tak sme sa chceli. Ktovie prečo. Možno práve preto, že niekedy máte pocit, že ak sa niekto hnevá, že na to rande meškáte, zrejme vás fakt miluje. A možno nie. 

Možno to je to, o čom vzťahy sú. Prídete do štádia, že si netajíte vôbec nič. Veď, načo aj...? Líhate si k sebe nahí, nechávate si nosiť kilo pomarančov, keď vás tá chrípka zase raz premôže, upečiete aj kura, lebo viete, že on miluje, keď varíte. Najradšej som mala, keď som mu sedela na kolenách a pýtala sa, či ho netlačím. Vždy povedal "nie" :) A potom som sa opýtala, či by to vôbec priznal, keby to tak bolo. A on povedal "nie" :) 

Možno to je to, o čom vzťahy sú. A možno sú aj o tom, vedieť si povedať zbohom, keď mu už viac to vaše kura nechutí. A keď ho vaše meškanie nechá chladným. A keď začnete mať nové sny, ktorými chcete nahradiť tie zlomené. 

Vyrovnávame sa s tým každý po svojom. Ale veď, možno to je to, o čom vzťahy sú...

Môj prvý...

Konečne! Písať sa mi chcelo odjakživa, no nie každý portál mal pre toto moje nadšenie pochopenie. Stačilo málo...Saška a jej švédske príbehy, pri ktorých sa vám vlnia kútiky úst...a vtedy to prišlo! Tu sa môžem realizovať a púšťať "na papier" svoje myšlienky...A tak je tu...môj blog...môj prvý...