Nezmyslené myšlienkovanie...

Ani neviem, kde to celé začalo...Len dýchate a dúfate a čakáte a túžite....a strácate a nachádzate a znovu strácate... Denne prechádzate po ulici plnej nepochopených a nepochopiteľných ľudí, niekedy im pozriete do očí, kým oni len nedbalo prejdú okolo vás. A potom po nociach premýšľate a publikujete :)
Čo to vlastne všetci ľudia tohto sveta tak úmorne hľadáme? Všimli ste si niekedy, že každý stále niečo chce..? Nikto nie je spokojný s tým, čo má. Slobodná žena sa chce vydať a v nedeľu vyklepávať rezne a servírovať na stôl za misu slepačej, ženatý chlap chce byť neženatý a bohémsky a každú noc stráviť v inej posteli, osamelí chcú byť v spoločnosti, a ľudia obklopení ľuďmi chcú byť sami. Ten, čo je doma, chce cestovať a človek vzdialený od domova tisícky kilometrov túži po rodnej hrude. Stále sa niekam ženieme a nemáme čas povedať ľuďom, ktorých milujeme, že ich milujeme. Aj ja som si musela založiť blog, aby som vám mohla povedať, čo cítim :) a ja som pritom extrovert!! :)))
Do Bratislavy som išla preto, lebo viem, že keby som ostala v mojej rodnej Bystrici, celý čas by som mala pocit, že mi niečo ušlo. Mala by som pocit, že svet je tam vonku, a ja úplne bezostyšne stagnujem a všetky šance mi unikajú pomedzi prsty. Dnes som v Bratislave a každý víkend trávim v Bystrici... (Toto je prvý raz, čo to otvorene priznávam. Ono väčšinou, keď sa ma niekto opýta na frekvenciu mojich víkendov v rodnom meste, odpovedám neurčito niečím v zmysle "nooo, chodím domov celkom často"...)
A tak stále premýšľam nad otázkou "čo by bolo keby" a namiesto nachádzania odpovedí na moje otázky len naďalej konám v rozpore so svojimi túžbami. Dokedy to takto pôjde ďalej, nevedno. Zrejme príde nová túžba, ktorú naplním, a následne sa budem chcieť vrátiť do stavu, v akom som bola pred tým naplnením (lebo som "človek, čo nikdy nie je spokojný"). No my nemôžeme vedieť, aké bude mať naše rozhodnutie následky. Nemôžeme si najprv prehrať záver filmu a až potom sa rozhodnúť, v akej scéne sa ocitneme. Strieľame naslepo a vždy tajne dúfame, že práve toto rozhodnutie je to najlepšie možné, a nič správnejšie sme nemohli urobiť. Potom premýšľame nad tým, že čo ak mohli, a tak to ide stále dookola, až kým sa úplne nezbláznime. Ale tak už to chodí... máločo prebieha predvídateľne.