O mojom čase

Nestíham čítať. Knihy sú u mňa základnou jednotkou času. To, že trpím jeho akútnym nedostatkom som pochopila v momente, keď som sa vrátila k rozčítanej knihe a nemala som poňatia, čo sa udialo na posledných stranách. Ono, aby ste boli v obraze, toho Kunderu čítam už druhý mesiac. Pred ním to bol Nabokov, ktorý mi trval zhruba 3.

Asi pred mesiacom som ochorela. Angína. Práceneschopnosť. V čakárni u mojej lekárky som s dejom Kunderovej knižky pokročila najviac. A potom aj doma v posteli. Keď som medzi jednotlivými dávkami liekov vládala byť pri zmysloch. No už som pár týždňov späť v práci a čas sa zase vytráca.

Pracujem v korporácii „nine to five“ a tento blog píšem na kolenách v medzimestskom autobuse. Je pol ôsmej večer, za oknami tma a tento autobus je starý (rozumej žiadne svetlo nad sedadlami), a teda nemôžem čítať môjho Kunderu. A tak píšem. A premýšľam. Premýšľam nad tým, či som odteraz už navždy odsúdená na čítanie všetkých mojich Kunderov v čakárňach u lekárov a na písanie môjho blogu na kolenách v medzimestských autobusoch. Obed inak, než z plastového taniera, si už ani neviem predstaviť. Domov sa vraciam za zvučky televíznych novín a prestáva sa mi chcieť (rozumej prestávam vládať) chodiť večer von. Každý čerstvo zamestnaný človek zistí, že študentstvu odzvonilo v momente, ako vysloví vetu „Nie, dnes nejdem, musím sa vyspať.“ Spánok-nespánok, na intráku sa tieto veci neriešia.

Takže toto je ono? Život dospeláka? Ráno do práce, večer z práce. Obed v Poluse z plastového taniera s plastovým príborom. Kundera v čakárni a odmietanie dvoch deci červeného v stredu večer, lebo je streda? Stojí nám to za to, priatelia? Zase raz skončím pri tom, že účty platiť treba. No, treba. Ale chcieť žiť kvalitne, na tom nič nie je. Sľubujem (sama sebe i vám), že najbližšiu stredu tie dve deci červeného neodmietnem. A Kunderu dočítam tento týždeň! (To sľubujem viac sebe, než vám)