Niekedy sa mi moralizovať nechce :) Teda, nieže by som drvivú väčšinu času moralizovala, ale stáva sa mi to... Je zvláštne, že človek takmer vždy vie, čo by mal ten, či onen človek urobiť, no takmer nikdy nevie poradiť sám sebe. Ktovie, čím to je. Možno tým, že vždy sa nám ľahšie riešia problémy iných, než naše vlastné. Byť odosobnený často veci prospieva.
A preto je pre mňa ľahké povedať Zuzke, že s tým Jožom by sa mala vážne rozísť, lebo veď, ten vzťah nikam nevedie a zbytočne sa pri ňom trápi. Je pre mňa ľahké povedať Kubovi, že keď ho tá práca až tak veľmi neberie, mal by sa poobzerať po inej, takej, do ktorej bude chodiť s chuťou, a keď si bude večer líhať spať, bude sa tešiť na každé nové ráno. A je pre mňa ľahké povedať Mirke, že sa musí naučiť ľuďom hovoriť "nie", aby sa nezaplietala do vecí, v ktorých sa až tak pohodlne necíti.
Niekedy rady rozdávam aj bez toho, aby ma o ne niekto žiadal. (Napokon, kto to nerobí, nech hodí kameňom!) A niekedy si zase uvedomujem, že pomáhať ľuďom okolo seba takýmto spôsobom je možno aj dobré, pretože možno ja mám skúsenosť, ktorú oni nemajú, a tým, že sa o tú skúsenosť podelím, im vlastne môžem fatálne pomôcť. Možno to tak naozaj funguje. A možno nie.
Viete ale, ako to chodí. Keď máte nejaký problém, môže vám radiť aj celý zástup dobrých priateľov/psychológov/farárov/mám.... sami najlepšie viete, čo treba urobiť. Kdesi som počula krásnu myšlienku: "Hodiť si mincou je ten najlepší možný spôsob, ako uskutočniť rozhodnutie. Je to tak nie preto, že by vám výsledok pomohol rozhodnúť sa, ale preto, že za ten krátky čas, čo je minca ešte vo vzduchu, zrazu viete, v čo dúfate". Svätá pravda! A tak Zuzka ostáva s Jožom, lebo ona sama najlepšie vie, čo je na ňom to super, Kubo naďalej ostáva v práci, v ktorej sa nudí, ale účty platiť treba (veď viete), a Mirka naďalej ľuďom nehovorí "nie", lebo je skrátka taká a neodmietať je jej naturel.
A, len tak mimochodom... môžete trikrát hádať, či som ukončila vzťah, pri ktorom mi každý okolo mňa hovoril, že nikam nevedie. Môžete hádať aj to, či som odišla z práce, ktorá ani zďaleka nepripomína ten môj "dream job", ktorého podobu som mala v mysli jasne vykryštalizovanú už počas strednej školy. A môžete hádať aj to, či som povedala "nie" tej pani, ktorá mi včera ráno volala kvôli akémusi prieskumu verejnej mienky...
A preto je pre mňa ľahké povedať Zuzke, že s tým Jožom by sa mala vážne rozísť, lebo veď, ten vzťah nikam nevedie a zbytočne sa pri ňom trápi. Je pre mňa ľahké povedať Kubovi, že keď ho tá práca až tak veľmi neberie, mal by sa poobzerať po inej, takej, do ktorej bude chodiť s chuťou, a keď si bude večer líhať spať, bude sa tešiť na každé nové ráno. A je pre mňa ľahké povedať Mirke, že sa musí naučiť ľuďom hovoriť "nie", aby sa nezaplietala do vecí, v ktorých sa až tak pohodlne necíti.
Niekedy rady rozdávam aj bez toho, aby ma o ne niekto žiadal. (Napokon, kto to nerobí, nech hodí kameňom!) A niekedy si zase uvedomujem, že pomáhať ľuďom okolo seba takýmto spôsobom je možno aj dobré, pretože možno ja mám skúsenosť, ktorú oni nemajú, a tým, že sa o tú skúsenosť podelím, im vlastne môžem fatálne pomôcť. Možno to tak naozaj funguje. A možno nie.
Viete ale, ako to chodí. Keď máte nejaký problém, môže vám radiť aj celý zástup dobrých priateľov/psychológov/farárov/mám.... sami najlepšie viete, čo treba urobiť. Kdesi som počula krásnu myšlienku: "Hodiť si mincou je ten najlepší možný spôsob, ako uskutočniť rozhodnutie. Je to tak nie preto, že by vám výsledok pomohol rozhodnúť sa, ale preto, že za ten krátky čas, čo je minca ešte vo vzduchu, zrazu viete, v čo dúfate". Svätá pravda! A tak Zuzka ostáva s Jožom, lebo ona sama najlepšie vie, čo je na ňom to super, Kubo naďalej ostáva v práci, v ktorej sa nudí, ale účty platiť treba (veď viete), a Mirka naďalej ľuďom nehovorí "nie", lebo je skrátka taká a neodmietať je jej naturel.
A, len tak mimochodom... môžete trikrát hádať, či som ukončila vzťah, pri ktorom mi každý okolo mňa hovoril, že nikam nevedie. Môžete hádať aj to, či som odišla z práce, ktorá ani zďaleka nepripomína ten môj "dream job", ktorého podobu som mala v mysli jasne vykryštalizovanú už počas strednej školy. A môžete hádať aj to, či som povedala "nie" tej pani, ktorá mi včera ráno volala kvôli akémusi prieskumu verejnej mienky...
Práve teraz mám pocit, že píšeš o mojom živote..
ReplyDeletekrásne napísané a svätá pravda :)
ReplyDelete